Kreslo pre hosťa s Blaženou Mikšíkovou

• 

Cyklus podujatí s názvom Kreslo pre hosťa, ktorý organizuje Oravská knižnica Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne, pokračoval 20. decembra 2011 stretnutím so spisovateľkou Blaženou Mikšíkovou.

Časti detského publika nebola pani Mikšíková neznáma a poznali ju či už osobne, alebo aspoň virtuálne, prostredníctvom jej knižiek určených práve malým čitateľom. Tí, ktorí sa s jej tvorbou ešte nestretli, mali možnosť prelistovať si všetky jej knižky i vypočuť si vtipné ukážky z ďalších autorkiných prác. A nielen to, dozvedeli sa aj veľa zaujímavostí z jej života.

Oficiálne dokumenty uvádzajú, že Blažena Mikšíková sa narodila 2. apríla 1937. Nie je to však celkom pravda. V skutočnosti sa tak stalo 1. apríla, asi hodinu pred polnocou. „A moja mama, nakoľko bola zdravotná sestra, pôrodná asistentka, presvedčila personál, aby ma napísali na druhého, aby sa mi nevysmievali,“ so smiechom uviedla veci na pravú mieru.

Keďže stretnutie sa konalo v predvianočnom čase, bolo zaujímavé vypočuť si ako prežívala Vianoce pani spisovateľka, keď bola približne vo veku svojho publika. K Vianociam už tradične patrí vianočný stromček i sladké salónky. Ani v časoch autorkinej mladosti tomu nebolo inak, azda s tým rozdielom, že salónky si vyrábali sami z tenučkého bieleho papiera a staniolu, do ktorého sa zabalila nejaká tá sladkosť. Ak nebola iná možnosť stačila i kocka cukru. Autorka však zažila časy, kedy ani cukor nebol samozrejmosťou, keďže časť detstva prežila počas vojny, kedy i potraviny boli na prídel. Tak to bolo i s cukrom, navyše ho nebolo vždy dostať. Jej mame sa to predsa len podarilo, kocky cukru zohnala a aby ich deti do Vianoc nezjedli, schovala ich. Samozrejme, deti skrýšu objavili a kocky pojedli. Prišiel čas zdobenia stromčeka, výroby salóniek a mama nevedela cukor nájsť. „Mama hľadala, hľadala, rozplakala sa, že čo teraz, my sme všetci plakali po kútoch. Nakoniec oco už sa nemohol na nás pozerať, akí sme uplakaní, tak pošiel do dielne a prišiel s krabicou napílených drevených kocočiek, veľkých ako kockový cukor. Nuž čo, tak sme sa do toho dali a sme to pekne pobalili, povešali na stromček. Mama nám zakázala sa priznať kadekomu, že čo vlastne máme zabalené v tých salónkach. Susedy chodili a chválili:  Bože, aké vy máte dobré deti, veď vám ani jeden cukrík nechýba na tom stromčeku. No bodaj by sme pojedli drievka, však,“ dodala pani spisovateľka.

Deti pobavila aj príhoda pani Mikšíkovej, ktorá sa viazala k ľudovým zvykom na Luciu. Ako školáčka sa aj ona rozhodla, že pôjde s rovesníčkami po susedoch strašiť. „To som už bola staršia, možno už aká ôsmačka, deviatačka. Sme sa poobliekali do starých handier, do plachty, tvár sme si namočili do múky, kolo očí čiernym uhlím,“ opísala, ako vyzerali „lucky“. Keď sa takto vychystaná pozrela do zrkadla, tak sa zľakla, že odpadla. „Tak som si povedala, božemôj, veď ja nemôžem ísť medzi deti, veď tie deti dostanú zrádnika. Tak som sa pekne poumývala a nešla som jednoducho nikde.“

Pri spomienkach na detstvo prítomných azda najviac prekvapila skutočnosť, že v tej dobe sa na Vianoce nedávali darčeky. „Potom, už keď som mala možno desať, dvanásť rokov, tak to boli darčeky také, že mama napiekla buchty a oco išiel, zakopal na dvere v takej baranici a povedal, že to doniesol Ježiško. A toto bolo všetko,“ dodala autorka. „Už som bola osemnásťročná, keď sa u nás na dedine začali dávať darčeky.“

O Blažene Mikšíkovej je známe, že bola dlhoročnou učiteľkou. Začínala v Rabči, kde pôsobila dva roky, ďalší rok učila v Malatinej, potom niekoľko rokov na ZŠ Janka Matúšku v Dolnom Kubíne a nakoniec zakotvila na Bysterci, kde zotrvala až do dôchodku.

S učiteľskými časmi sú spojené i autorkine literárne začiatky. Vtedy vznikli jej prvé básničky, príbehy, programy pre deti, v tom čase začala uverejňovať v Učiteľských novinách a v Orave veselé príbehy z učiteľského života. Jeden z nich, ktorý navyše ponúkol i skvelý recept na „vykydnutú tortu“, predniesla pani spisovateľka i vďačným poslucháčom. Drobcov zaujala i básnička o prevýchove lenivého Maťa. Okrem toho pani Mikšíková prezradila deťom i to, odkiaľ čerpá námety na svoje knižky. „Za tie roky, čo som učila, som pozažívala kadečo, takže veľa takých príbehov je v tých mojich rozprávkach.“

Jeden z rozprávkových príbehov autorky sa dočkal i filmového spracovania. Rozpávka Dúhenka na motívy predlohy Blaženy Mikšíkovej vznikla v roku 2000 v česko-slovenskej koprodukcii. Naša verejnoprávna televízia ju mala odvysielať už na Nový rok. Deti tak na záver stretnutia dostali tip na prázdninový program a za príjemné chvíle strávené v spoločnosti  rozprávkarky sa odvďačili vianočnými veršíkmi, básničkami a koledami.

Podujatie sa uskutočnilo v rámci mikroprojektu Výpravy za vzájomným kultúrnym poznaním, ktorý realizovala Oravská knižnica Antona Habovštiaka v spolupráci s Regionálnou knižnicou Karviná v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Slovenská republika – Česká republika 2007 – 2013. Tento mikroprojekt je spolufinancovaný Európskou úniou, z prostriedkov Fondu mikroprojektov spravovaného Trenčianskym samosprávnym krajom.

(mk)